Obetovanie Pána
Nedeľa 2. február 2025
Lk 2,22-40
“Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.”
(Lk 2,22-24.39-40)
Evanjelista Lukáš vykresľuje obraz Ježišovej rodiny. Najviac v ňom vyniká farba vernosti zákonu. Tento výraz „zákon“ nevystihuje pôvodný význam hebrejskej Tóry. V skutočnosti sa význam tohto pojmu v Tóre vzťahuje skôr na poučenie, naznačenie, vyučovanie… teda na pojmy typické pre pedagogiku. Prostredníctvom Tóry Boh ukazuje izraelskému ľudu tajomstvo požehnania, prosperity a pokoja.
V súlade so zákonom Mária čakala 40 dní po narodení Ježiša, pretože pôrod patril medzi udalosti, ktoré spôsobovali „kultovú nečistotu“, bez toho, aby to malo morálne odtiene. (porov. Lv 12, 2-8). No tieto dni uplynuli a Mária s Jozefom išli do jeruzalemského chrámu a podľa Pánovho zákona obetovali za Máriino očistenie pár hrdličiek. Zákon vyžadoval baránka s tým, že tí, ktorí si ho nemohli dovoliť, mohli obetovať pár hrdličiek, alebo holubíc (porov. Lv 5, 7; 12, 8).
No v chráme rodičia obetujú Pánovi aj malého Ježiša. Zákon pritom predpisoval za každého prvorodeného muža zaplatiť 5 šekelov ako „výkupné“ na pamiatku vyslobodenia z Egypta, ale toto obetovanie sa nepožadovalo; pripomeňme si, že pri Jánovi Krstiteľovi sa to vôbec nespomína.
Ak to zhrnieme, svätá rodina z Nazareta je rodina, ktorá
– je verná Pánovmu zákonu, ktorého uplatňovanie im dáva slobodu a umožňuje im prežívať blaženosť a prosperitu;
– žije z diela svojich rúk. Z evanjelií vieme, že Jozef bol tesár. Nemali teda veľké ekonomické možnosti, a preto žili v závislosti od Pána. Bohatstvo je mnohokrát prekážkou na ceste viery, nie preto, že by bolo samo osebe zlé, ale skôr preto, že naše srdce má tendenciu pripútať nás k nemu a núti nás vkladať dôveru do materiálnych statkov;
– obetuje svojho syna Pánovi. Doslova ho ponúkajú, dávajú k dispozícii. Každý bohabojný rodič je povolaný urobiť tento krok hlboko vo svojom srdci a vo vzťahu ku svojmu dieťaťu. Deti nie sú naše, všetci sme Pánovi, on nás vykúpil a my mu patríme!
Uvedením týchto jednoduchých, ale základných myšlienok do praxe môžu všetky rodiny žiť v blaženosti a pokoji, ktoré chce Pán pre každú z nich.
p. Giuseppe
