23. NEDEĽA CEZ ROK (B)
Nedeľa 8. september 2024
Mk 7, 31-37
Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta“, čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.
(Mk 7, 32-35)
Ježišova sláva mala vplyv aj medzi pohanmi a v tomto príbehu čítame, že rozhodne smeruje k územiu Dekapolu – doslova „územiu desiatich miest“ – kde žilo prevažne grécky hovoriace obyvateľstvo, vlastná správa pod rímskou kontrolou.
Tu je k Ježišovi privedený hluchonemý muž; skôr ako nemý, toto slovo označuje „toho, kto sa ťažko vyjadruje, kto nie je schopný dobre artikulovať“. V pokračovaní príbehu sú vyrozprávané gestá, ktoré Ježiš robí pri uzdravovaní tohto človeka: vkladá mu prsty do uší a dotýka sa jazyka chorého slinami. V skutočnosti sa slinám bežne pripisovali terapeutické vlastnosti. Ježiš vykonáva tento rituál so silnou účasťou, vidíme to z toho, že „hľadí k nebu“, to isté gesto robí pri rozmnožovaní chlebov a rýb, „zavzdychá, zastoná“ a potom vysloví slávne: „Effeta!“, to znamená: „Otvor sa!“.
Hneď sa mu „otvorili uši, rozviazal jazyk a hovoril správne“. Medzi tým byť hluchonemý a šťastným koncom uzdravenia je úvodné gesto zásadného významu: „Vzal ho nabok, preč z davu“. Toto je najdôležitejší moment na uzdravenie, hovoriť „správne“, príslovka, ktorá má v gréčtine význam „priamo, čestne“.
Aj pre nás je rozhodujúce vyjsť z davu, z nášho malého sveta, z našich istôt, z hluchoty, že už nemôžeme počuť Majstrov hlas. Venujme nejaký čas tomu, aby sme boli v prítomnosti Ježiša, tvárou v tvár s Ním. Toto je prvý krok, od ktorého závisí všetko ostatné! Potom nám Pán dáva počuť Jeho slovo, dotýka sa nás a spôsobuje, aby z nášho jazyka vychádzala očistená reč, nielen správna, ale aj priama.
o. Giuseppe
