Štatistiky Cirkvi v západnom svete sú nemilosrdné: počet praktizujúcich kresťanov klesá, v diecéznych seminároch je zanedbateľný počet bohoslovcov a aj bez prečítania správ nie je ťažké si všimnúť, že mladí ľudia sú v dnešnej Cirkvi „tí neprítomní“. Zdá sa, že svet zranený pandémiou, plný obáv z vojny a neistoty ohľadom zajtrajška sa neobracia k Bohu, alebo aspoň nie k Bohu Ježiša Krista a k inštitúcii, ktorou je Cirkev, a ktorá systematicky stráca svoju autoritu otriasajúc sa stále novými škandálmi. To všetko musí podnietiť reflexiu a… zmenu v zmýšľaní o Cirkvi a evanjelizácii.
Keď 7. decembra 1990 Ján Pavol II. podpísal svoju encykliku, v ktorej ohlásil Bohom pripravenú jar evanjelia, svet bol iný; zdalo sa, že je v ňom viac nadšenia a nádeje na zmenu. A už vtedy Karol Wojtyła napísal: „Keď pozorujeme dnešný svet povrchne, sme nemálo dotknutí negatívnymi skutočnosťami, ktoré by mohli viesť k pesimizmu. Ale tento pocit nie je oprávnený: veríme v Boha, Otca a Pána, v jeho dobrotu a milosrdenstvo. Bezprostredne pred začiatkom tretieho tisícročia vykúpenia Boh pripravuje veľkú kresťanskú jar, ktorej zorničku už možno tušiť a skutočne badať.“ (Redemptoris Missio 86)
A čo táto jar, ktorá bola ohlásená už koncom minulého storočia? Niektorým sa zdá, že už pominula, iným, že ešte neprišla a že stále zúri chladná a nemilosrdná zima…. A predsa Boh je Pánom dejín, ktoré sú dejinami spásy; je to on, kto vedie svoju Cirkev, otvára a zatvára, rúca a znovu buduje (porov. Jer 31, 28).
Bezpochyby sa nám pred očami končí jedna éra. Prechodné obdobie je vždy charakteristické zmätkom, rozpormi a polarizáciou postojov. Je jasné, že to NOVÉ prichádza, vo vzduchu už cítiť vôňu jari!
Ako Ján Krstiteľ buďme citliví na túto konkrétnu vôňu a buďme ešte viac tým, čím máme byť pre Cirkev a svet – hlasom a koinoniou priateľov. Prichádza jar a svet i Cirkev potrebujú Jána Krstiteľa, aby poukázal na jej prvé znaky. Na to potrebujeme pohľad, ktorý sa nepozerá „na dnešný svet povrchne“, ale prorocký pohľad, ktorý nás nenechá upadnúť do pokušenia pesimizmu.
Čo teda robiť? Vzývať ducha proroka Eliáša – on v malom obláčiku videl zvesť prívalového dažďa, ktorý ukončil obdobie sucha (porov. 1 Kr 18, 41-44). Ján Krstiteľ, kráčajúci v moci a duchu Eliáša, má schopnosť vidieť prítomnosť a pôsobenie Boha a ukazovať pritom na Ježiša!
Je nutné obrátiť sa podľa ducha Eliáša a uznať, že Božia prítomnosť je silnejšia ako akákoľvek sila zla vo svete, v našom živote, v našej Cirkvi alebo spoločenstve. Za sťažnosťami a negatívnymi rečami nie je ani tak „realistický pohľad na situáciu“, ako skôr duch skľúčenosti a uzavretosti voči Ježišovmu prísľubu: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).
Je potrebné zažiť prijatie, normálnosť, teplo priateľských vzťahov. Mnohí trpia zmätenosťou a osamelosťou. Každý potrebuje svedectvo o Ježišovi, ktorý žije, oslobodzuje a je vždy na strane človeka. Máme čo ponúknuť!
Existuje veľká potreba miest prijatia, kde vládne atmosféra viery a kde má každý možnosť otvoriť svoje srdce Ježišovi. Nie je to azda to, k čomu Pán povolal naše spoločenstvo už pred 44 rokmi? Dom modlitby, rodinné spoločenstvo, oáza sú znamením novej jari evanjelia. Prosme Pána, aby sme to videli, nikdy o tom nepochybovali a žili svoje povolanie byť Koinoniou Ján Krstiteľ s dôverou a intenzitou.
Monika Wojciechowska
